Dimenzia, v ktorej sa aj nemožné stáva skutočnosťou

Ráno prebiehalo celkom dobre. Nedialo sa nič závažné. Ako prví sa zobudil Sasuke. Chvíľku pozoroval Naruta ako spí, potom sa zdvihol a išiel nachystať raňajky. Pravdaže niečo zdravé, ako mu kázala Tsunade. Raňajky priniesol do postele a čakal kým sa Naruto zobudí. Po hodnej chvíli čo tam sedel ho zobudil. Nechcelo sa mu čakať. Budil ho nežne ako keby sa mal pri každom dotyku rozpadnúť na milión častí. Keď sa na neho pozreli tie najkrajšie oči ,aké mohli pre neho existovať len sa usmial. Ten úsmev hovril za všetko. Slová boli teraz vedľajšie. „Dobré ránko.“ Poprial ako prvý Naruto. „Dobré, priam výborné. Ako sa cítiš? Nie je ti zle?“ spýtal sa starostlivo. „Nie , je mi výborne.“ Usmial sa. „Tak dobre. Tu máš raňajky.“ „To mám jesť toto zrno? Veď to je žrádlo pre sliepky.“ Komentoval ovsené vločky „Toto ti nakázala Tsunade tak to pekne spapkáš a pôjdeme sa prejsť. Alebo ťa mám nakŕmiť?“ „Toto do mňa nedostaneš. Chceš aby tvoje dieťa vyrastalo ako sliepka?“ „Ale no tak. Urob mi radosť a spapaj to nech môžeme vypadnúť preč. Mám pre teba prekvapenie. Ale ak ho nechceš vidieť tak to nezjedz.“ Vedel , že toto na neho zaberie. „Tak dobre máš to mať.“ Napchal do seba to „žrádlo pre sliepky“ a obliekol sa plný očakávaní. Sasuke ho vzal za ruku a vyšli von. Kráčali ulicami Konohy a mierili ku sídlu Hokageho. Tam ich už čakala Tsunade. „Čo tu robíte? To má byť to prekvapenie? Tsunade? Tak to nie je bohviečo.“ Povedal ironicky. Tsunade by už vybuchla , čo si to dovoľuje , ale v tejto chvíli sa len hlúpo usmievala. „Tento krát to budem ignorovať. Nie, ja nie som to prekvapenie. To prekvapenie ťa čaká niekde inde. Sem ste prišli preto, lebo ja vám ho mám odovzdať. Tak poďte za mnou.“ Tsunade ich vyviedla zas von zo sídla hokageho. Išli uličkami, až zastali na križovatke. „Na Naruto. Toto si daj na oči. Má to byť prekvapenie takže to nemôžeš ešte vidieť.“ „No čo už mám robiť.“ Povedal a na tvár si uviazal šatku. Sasuke ho chytil za ruku a viedol ho ďalej. Kráčali približne ešte 10 minút, keď prišli na miesto. „Tak Naruto môžeš si dať dole šatku.“ Oznámila mu Tsunade. „Tak dobre.“ Zložil si šatku a s otvorenými ústami pozoroval dom týčiaci sa pred nimi. Bol krásny. Bol prízemný ale veľký. „Tak teraz vás nechám. Sasuke tu máš kľúče povoď ho po vašom novom dome. Ja mám ešte nejakú prácu.“povedala a odišla. Keď zostali sami ako prví sa ozval Sasuke. „Vieš , že si rozkošný keď takto udivene pozeráš na niečo?“ Naruto sa začervenal a zavrel si ústa. „Tak poď poukazujem ti náš nový domček. Dúfam , že sa ti bude páčiť. Sám som ho vyberal.“ „Nestačím sa čudovať. Ale prečo? Veď byt nám stačí.“ „Teraz možno áno ale o pár mesiacov nebude. Kam by sme dali postieľku a kde by malo detskú izbu?“ „To je tiež pravda.“ Prikývol Naruto. „Tak poď nech ti to konečne poukazujem.“ Vošli do domu. Bol krásne zariadený. Nebol to žiadny prepych ale im stačiť bude. Bola tam spálňa, dve detské izby, kúpeľňa, kuchyňa, obývačka a veľká záhrada. „Tak čo, páči sa ti?“ spýtal sa zvedavý Sasuke. „Páči? Je úžasný. Len nechápem na čo tu sú dve detské izby.“ „No, rozmýšľal som, že keď máme možnosť mať deti, tak by sme ich mohli mať viac. Ale ak nechceš tak tú izbu prestaviame na hosťovskú.“ „Jasné, že by som chcel. Ale ešte nevieme ako to bude s týmto prvým. Ak sa podarí , že bude všetko v poriadku tak môžeme.“ NAruto trošku posmutnel. Sám si dával za vinu, že ich dieťa skoro zomrelo. „Ale Naruto. Čo by sa malo asi tak stať? Nedovolím nikomu a ani ničomu aby vám ublížil. A Tsunade hovorila, že máš zajtra zájsť za ňou na kontrolu. Ak chceš pôjdem s tebou.“ „Jasné , že chcem. Budem len rád.“ Usmial sa Naruto. Ten dom sa mu veľmi páčil. Tešil sa, keď sa ich deti budú hrať na záhrade a keď ich budú spoločne uspávať.