Dimenzia, v ktorej sa aj nemožné stáva skutočnosťou

Slnečné lúče ma zobudili do krásneho slnečného dňa. Je čas ísť do práce.Volám sa Itachi Uchiha a pracujem ako osobný asistent v jedne firme. Tá firma sa volá ANBU a.s (blbý názov... mno čo už XD). Naša firma je niečo ako centrum špičkových detektívov. Ja osobne pracujem ako pobočník zástupcu riaditeľa. Môj nadriadený a zároveň priateľ sa volá Kakashi Hatake. Tichý, dôrazný chlapík. Z môjho pohľadu aj veľmi príťažlivý. Mohol by som na ňom oči nechať. A čochvíľa aj nechávam. Spoznali sme sa asi pred rokom ,pri konkurze na jeho osobného asistenta. Ostatní tam sedeli maximálne 10 minúť, zatiaľ čo ja skoro hodinu. Asi sme si vzájomne padli do oka, pretože po celý ten mesiac čo som tam zatiaľ pracoval, ma nenechal ani chvíľku oddýchnuť si. Stále som lietal k nemu do kancelárie a naspäť. "Sem-tam" mu niečo "náhodou" spadlo a ja som to musel zodvihnúť. Bol ta trošku úchylný na moje pozadie, ale mne to ani moc neprekážalo. Neskôr sa už odhodlal na prvé maličké bozky a dotyky. Neskôr to prerástlo do obrovských bozkov, po ktorých som ledva lapil dych. Potom sme spolu začali chodiť. Pravdaže so všetkým, čo k tomu patrí. Som nesmierne šťastný, že sme spolu. Konečne sa po rannej hygiene vyberiem do práce. Radšej by som spal alebo si užíval slnka niekde na pláži alebo na kúpalisku než tršať v práci. Nasadnem do autobusu, ktorý ma dovezie až tesne pred sídlo firmy. Je to priestorná budova. Je tam vyše 50 kancelárií plus bufet a mini reštaurácia. Vojdem do budovy a presuniem sa k výťahu. Stlačím tlačidlo s číslom štyri. Je to najvyššie poschodie a šlapať hore sa mi určite nechce. Vlastne nikomu. Výťah je napchatý až k prasknutiu. Nevošlo by sa tam hádam ani zrnko prachu. Konečne sa otvoria výťahové dvere na štvrtom poschodí a ja výdem z toho preplnenéh výťahu, ktorý sa už vyprázdňuje. Kráčam nekonečne dlhou chodbou, kým neprídem až na jej koniec, kde sú len jediné dvere, na ktorých je mega písmenami napísané HATAKE KAKASHI - ŠPIČKOVÝ DETEKTÍV. Ja tam svoje meno nemám, veď načo. Som len niečo ako pobočník, ktorý sa ozve keď zazvoní tlefón alebo keď treba odniesť nejaké papiere. Som zo svojou prácou spokojný, pretože plat je dostatočne vysoký aby som mohol žiť ani nie tak luxusný ako príjemný život a mne to stačí. S Kakashim sa stretávam neustále v práci a ešte aj spolu bávame. Ja som svoj dom musel predať, lebo na jeho "pomery" bol v zlej časti mesta. Nebol to síce žiaden luxus ale mne to stačil. Bolo tam ticho a najbližší dom bol na druhej strane ulice. Je pravda, že tu máme väčší pokoj a susedia niesú takí otravní ako tam kde som býval. Dosť o mne, radšej vám vypoviem príbeh, ktorý predcházal prítomnosti. Bolo niečo po siedmej hodine večer. Konečne som mohol ísť konečne domov. V živote som nebol tak šťastný, že môžem ísť domov. Kakashi tam už dávno bol. Únava na mňa padala ako ranná rosa na kvet. Počasie bolo priam krásne. Noci boli teplé a krásne boli vidieť hviezdy. Nebol a ani nie je krajší pohľad ako pohľad na hviezdy, ktoré sú on nás vzdialené milióny kilometrov. Už len nejakých desať minút a som doma. Tie slová boli ako ľadová sprcha v horúci letný deň. Konečne som stál pred vchodovými dverami, ktoré som sa chysta odomknúť, keď sa mi zrazu pred nosom otvorili. V tej otupenosti únavou som nechápal čo sa stalo. Až silná ruka, ktorá mi zvierala predlaktie a ťahala ma dovnútra mi vohnala myšlienku, že mi asi prišiel Kakashi otvoriť keď ma čakal. Nečudujem a mu, že bol taký nedočkavý. Ja by som asi zošalel, keby neprišiel ani do jedenástej aj keď mal končiť už o šiestej. "Konečne si doma. Myslel som si, že už neprídeš." ozval sa zrazu Kakashi a preruši niť mojich myšlienok. Mal krásny hlboký hlas ako hrmenie. Je síce absurdné aby som si v takej otupenosti všímal farbu jeho hlasu, ale nemohol som si to odpustiť. On mal proste taký podmanivý a lahodný hlas, ktorý bol ako hudba pre moje uši. Len som tam na neho hľadel a pokúšal sa porozumieť , čo mi rozpráva. Asi po desiatich minútach, keď bol jeho pohľad viac ako znepokojené som sa prebral a spýtal: "Vravel si niečo?" Chvíľku na mňa nechápavo hľadel ale potom mu to pršlo nejakým spôsobom vtipné a prepukol do hurónskeho smiechu. V tej chvíli som nad ničím nerozmýšľal a nechal ho tam rehotajúceho sa stáť a ja som si zatiaľ odkráčal do spálne, kde som si ľahol a hneď aj zaspal. Spánok som mal veľmi nepokojný, pretože v práci mi oznámili, že niektorý naši špičkoí špióni musia odísť do vojny niekde za hranice nášho štátu a ja som sa v tú chvíľku len modlil aby to nebol aj Kakashi, pretože mnohí o tom už niečo vedeli. Vraj takto posielajú niekoľko špiónov každé tri roky, pretože sú tam neutíchajúce vojny, ktoré su podnietené ropou a zlatom. Mnohí z tých čo tam odišli sa nevrátili. Na túto informáciu som sa večer keď som prišiel zabudol spýtať a preto som mal veľmi zlý spánok. Keď som sa ráno zobudil svitlo mi, že je sobota, takže som nemusel ísť do práce. Mohol som sa tak aspoň porozprávať o tejto situácii s Kakashim. Rýchlo som sa prezliekol, umyl si zuby utekal som ozlomkrky dole. Celým domom sa niesla lákavá vôňa mätového čaju. Kakashi sedel za stolo a čítal si ranné noviny. Keď som si prisadol sklopil noviny a krásne sa na mňa usmial. "Dobré ráno. Včera si mal nejako moc naponáhlo ani sme sa nestihli porozprávať." "Bol som veľmi unavená na to, aby som bol schopný viesť nejaký rozhovor." "Hej, všimol som si. Čo ťa tak v práci zdržalo?" "Zarozprával som sa s pár ľuďmi o niečom, čo by som chcel s tebou prediskutovať." "Nikoho iného prijímať nebudem, takže majú smolu." "Nejde tu o to, či budeš niekoho prijímať ale rozprávali mi niečo o tom, že raz za niekoľko rokov firma pošle pár detektívov do zahraničných vojen aby tam pomohli s bojmi a že mnohí sa odtiaľ ani nevrátia. Mňa by len zaujímalo, či aj teba tam chcú poslať." nedokázal som mu to povedať do očí, pretože by to bolo veľmi bolestivé, keby mi ho poslali do nejakej hlúpej vojny, v ktorej ide len o peniaze. "Ak ti mám povedať pravdu, tak som sa chcel o tom s tebou poroprávať. Posielajú tam totiž aj mňa a nedá sa s tým nič spraviť." táto informácia mi hneď zodvihla hlavu. Strach v mojich očiach mu asi napovedal, že by som bol veľmi nerád keby tam išiel. "Ja viem, že sa ti to nepáči ,ale nič sa nedá robiť." znova som sklopil hlavu a nesmelým hláskom, v ktorom bolo počuť , že veľmi nerád akcepnujem túto informáciu, som sa spýtal: " a keby odchádzaš?" "Už zajtra." "Čože? Nie je to nejako skoro?" v mojom hlase bolo viac úzkosti ako som cítil. "Ja to viem už skoro meiac, ale nevedel som ako ti to mám oznámiť." "Ako, že si nevedel ako mi to máš oznámiť? A to mi radšej oznámiš jeden deň pred tým než máš odísť? Tak to sa s tým fakt veľmi dobre vysporiadam." bol som na smrť vytočený a sklamaný, že sa neunúval mi to oznámiť. "Prepáč. Viem, že som ti to mal povedať už dávno, ale ty by si bol urobil hocičo, len aby si ma tu udržal a to nesmiem dopustiť. Ja tam musím ísť. Je to moja povinnosť."tak toto ma proste dostalo nemohol som uveriť vlastným ušiam. Proti mojej vlastnej vôli sa mi do očí nahrnuli slzy, ktoré sa začali drať svetu na oči. "Tým chce povedať, že budeš radšej vo vojne než tu so mnou?" "Nie, nie. Zle si ma pochopil." "Tak mi to teda vysvetli, keď som ťa zjavne zle pochopil." "Nejde o to, že by som nechcel byť s tebou tu, ale o to, že ak tam pôjdem a vrátim sa, čo sa aj vrátim, tak budem mať doživotne veľmi vysoký plat a nebudeme musieť ani jeden pracovať." "Mne je jedno či bude alebo nebudem pracovať. Ja len chcem aby si žil a bol pri mne, namiesto toho ,aby si išial niekde do nejakej hlúpej vojny a nechal sa tam zabiť." tak toto bolo na mňa už priveľa. "ALe ja sa tam nenechám zabiť. Mám tu niečo , kvôli čomu by som sa zabiť nenechal. Mám tu teba a to mi dodá silu žiť. Prosím, ver mi. Ja sa vrátim a potom budeme môcť žiť v pokoji, dobre?" "Ale ak sa nevrátiš, tak si ťa nájdem a nakopem ťa do zadku." "Okej. Beriem ťa za slovo." To lúčenie na druhý deň bolo horšie ako deň keď mi zomrela babička. Pozeral som ako odchádza a bál sa, že sa už viac nevráti. ••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••• PRÍTOMNOSŤ---- Sedím pri fontáne a pozorujem mesiac a hviezdy. Tak ako každý večer tu sedím a čakám, že prídeš. A tak ako každý večer ty neprichádzaš. Čakanie, že sa tu raz zjavíš mi dodáva silu žiť. No sedávam tu už skoro dva roky a teba nikde. Možno si vo vojne zomrel ,možno už máš niekoho iného a na mňa si už zabudol, ale ja nezabúdam. Keď si odchádzal, len si povedal: "Hneď som späť." , neviem ako dlho u teba trvá slovo hneď ,ale u mňa maximálne rok. Budem čakať hoc aj pokiaľ nezomriem. Je už skoro 5 hodín ráno a ty si neprišiel. Vstávam a idem preč. Nemá cenu presedieť tu celú noc aj deň. Spravím krok, keď ma zastaví niečia ruka na pleci. S nádejou sa otočím, ale uvidím len niekoho , kto sa ti trochu podobá. Ja sa však nenechám spliesť. Už tu bolo veľa takých čo mi ťa pripomínali, no ani jeden sa ti nevyrovnal. Každý mi tvrdil, že si ty ale ani jeden mi nebol schopný povedať tie krásne slová, ktoré ma teraz hrejú pri srdci, ako keby som ich znova počul. S oneskorením sa uvedomím, že ich počujem z úst neznámeho, ktorý ma ešte stále drží za plece. Usmieva sa a mne sa do očí vohnali slzy. Sú to slzy šťastia, že si späť. Tie krásne slobá boli tak krásne, že by som ich nikdy nezabudol. " Už som späť ,láska. Chýbal si mi ,Itachi." S plačom ti skočím okolo krku, že sa sám sebe čudujem, že som ťa silou, ktorá mi vošla do svalov nerozpučil. Už nikomu a ničomu nedovolím, aby nás rozdelil. Nikdy.