Dimenzia, v ktorej sa aj nemožné stáva skutočnosťou

Môj zrak ťa uzrel v diaľke ,ako kráčaš ulicou, nie však pomaly, ale rýchlo,že svojím krokom predbehneš toho muža s mulicou. Nie je to však hodné chvály, lebo ja za tebou sa náhlim a ty ma ignoruješ kráčajúc popod stromy, čo zdobia záhrady i všetky domy. Ja sa trápim otázkou: "Prečo ma nepočkáš? Vari ma nemáš natoľko rád?" Som človek čo má chyby, už som počul o tom chýry. Ty vraj nemáš srdce čo bije, ale ja mám nájdej čo vždy žije. Moja duša pije z pohára nádeje, čo sa zjaví než sa niekto nadeje. Ja odriekam si slová, čo v mojej mysli stoja: Jedno, či náhliš sa,(mne neujdeš) jedno, či ležš chorý,(ja ťa uzdarvím) jedno, či drvíč skaly a prenášaš hory,(pre mňa si a vždy budeš jedinečný človek) Jedno, či neprijímaš návšetevy,(ja si počkám) jedno, či blúdiš v hmle a cestu hľadáš pustatinou,(ja ti pomôžem vyslobodiť sa z hmly a nájsť cestu) jedno, či sedíš na lavičke v parku, (ja ťa pozorujem sediac na hojdačke pod stromom) alebo trpíš obrátený k stene.(pretože ja ťa obrátim naspäť a pomôžem ti ,aby si netrpel)